Prečo sa knižka volá Muži, ženy, deti (a pes)? Lebo Július pre nás vo svojom písaní otvára a spriechodňuje hranice málo známeho a často mýtizovaného sveta ľudí bez domova, lebo jeho skúsenosť je všeobecne ľudská, zásadná, archetypálna. Prvýkrát som sa s Júliusom stretla v kaviarni Hemingway. Je to zaujímavá náhoda. Júliusovo písanie, vychádzajúce z autentickej skúsenosti so životom ľudí na okraji spoločnosti, sa v základných črtách zhoduje práve s Hemingwayovou tvorbou, s prácami Jacka Londona, Johna Steinbecka alebo aj slovenského rómskeho spisovateľa Ľudovíta Didiho. Spája ich dôverná znalosť tých, ktorí sa často nie vlastnou vinou ocitli v pozícii outsiderov. Ešte dôležitejšie je však umelecké stvárnenie životného elánu ”lúzerov”, ich slobody, sily a tvorivosti, ktorá im niekedy umožňuje prekonávať tie najzákernejšie prekážky a nestratiť pritom ľudskú dôstojnosť, nezradiť sám seba. A do tretice – život bez záruky má svoju poéziu, príťažlivý dobrodružný a exotický rozmer inej kultúry, než je tá naša všednodenná. Kedysi bezdomovec Július sa svojím písaním dostal do slávnej medzinárodnej rodiny. Teraz pracuje na svojom prvom románe.